Kritika Oznámenia o mnohojazyčnosti

Z Vikio, encyklopédie slovenského esperantského hnutia

Enhavo

Oznámenie o mnohojazyčnosti iba vo vybraných jazykoch

  • Úplný text 22.11.2005 zverejnený v 3 jazykoch: en de fr (pravdepodobne to tak bolo ešte začiatkom decembra)
  • 12.11.2005 prístupný v 11 jazykoch z 20: cs da de el en es et fr hu it fi


Zavádzanie o mnohojazyčnosti EUR-Lex

"V zájmu rovnosti a transparentnosti zajišťuje Unie obsáhlou on-line službu pro veřejnost, kde poskytuje přístup k právním předpisům a judikatuře Unie; jedná se o službu EUR-Lex, jež je plně mnohojazyčná a zahrnuje všech 20 úředních jazyků" (česká verzia vyhlásenia (http://europa.eu.int/languages/servlets/Doc?id=1029), str. 12)

V skutočnosti je v 20 jazykoch iba základné rozhranie, z ktorého je v slovenčine dostupné iba zanedbateľné množstvo samotných predpisov.

K "dočasným verziám v CS, ET, LV, LT, HU, MT, PL, SK a SL" sa treba doklikať cez anglické rozhranie

Funkcie jazyka

V samotnom texte citovanej "poznámky pod čiarou" je logická chyba: poznávanie cudzích kultúr je jednou, ale nie jedinou z príčin, prečo sa učíme cudzím jazykom; okrem kultúrnej a poznávacej má jazyk aj funciu komunikačnú;

Esperanto je medzinárodným jazykom, a to znamená, že v jeho jazykovej kultúre sa kladie práve komunikačná funkcia na prvé miesto; jedno z najdôležitejších kritérií prípustnosti jazykového výrazu je tu "medzinárodná zrozumiteľnosť".

Realizácia kultúrnej funkcie esperanta

Kultúrna funkcia nie je cudzia esperantu.

V texte poznámky pod čiarou 5 Oznámenia Komisia vyhlasuje za "definitoricky samozrejmé" niečo, čo jednoducho nie je pravda. Nie je nám známe žiadne teoretické zdôvodnenie, prečo by plánovým jazykom malo chýbať kultúrne vyjadrenie. Bolo o tom možné pochybovať ešte v prvej polovici 19. storočia, pred prvou sociálnou realizáciou plánového jazyka (volapük) a pred vznikom a rozvinutím sa kultúry v esperante. Dnes možno povedať, že sme sa empiricky presvedčili o tom, že aj plánový jazyk môže byť nositeľom kultúry a že táto kultúra nie je konkurentom, ale skôr komplementom kultúr v jazykoch národných. To sa deje v zásade dvoma spôsobmi.

Po prvé, esperanto slúži ako most medzi národnými kultúrami. Keďže tento jazyk sa kultúrne činná osoba môže naučiť na úrovni postačujúcej na umelecký preklad do esperanta, môže potom aktívne, bez závislosti na rodených hovoriacich veľkých jazykov, sprístupniť časť svojej kultúry (podľa svojho výberu) medzinárodnému publiku. Mnohé diela národných literatúr veľkých i malých národov, či napríklad ľudové piesne, sú preložené do esperanta a vďaka tomu ich poznajú (v prípade piesní, i spievajú) ľudia z niekoľkých desiatok rozličných krajín.

Po druhé, mnohí umelci, ktorí pociťujú jazyk esperanto (podobne ako svoj národný jazyk) ako súčasť svojej osobnej kultúrnej identity, sa rozhodli tvoriť priamo v esperante. Takto vzniká kultúra podobného rozsahu a významu ako kultúry malých národov, zvláštna je však tým, že jej tvorcovia pochádzajú z piatich kontinentov a tvoria tak bohatú zmes rozličných konceptov, pohľadov a umeleckých postupov.

Konkrétne príklady nájde čitateľ v článku Esperantská kultúra.

Jednou z najpodstatnejších čŕt esperantskej kultúry je vzájomná tolerancia rôznych ideológií, známa pod názvom "interna ideo". Je nepovinnou, ale logicky nasledujúcou nadstavbou na medzinárodný jazyk. Do pozornosti záujemcov o esperantskú kultúru v tomto smere odporúčam Deklaráciu homaranizmu http://sk.wikipedia.org/wiki/Homaranizmus a tiež v Pražskom manifeste http://lingvo.org/sk/2/3 odstavec 2 (Nadnárodná výchova).

Personal tools